Existuje pravda?

Ako ľudia máme rozum, a sme povolaní k tomu, poznávať pravdu. Pravdu o sebe, o svete, o zmysle, o dobre, o kráse. Ide o spoznávanie toho, ako svet funguje, čo je jeho príčinou, kto ako človek vlastne som, aký má život zmysel. Ide o poznávanie objektívnej pravdy. Čiže, snažíme sa spoznať niečo, čo tu skutočne je a existuje bez ohľadu na to, či to spoznám, alebo s tým budem súhlasiť. Takáto pravda existuje nezávisle od človeka a jeho názoru. Človek ju nevytvára, ale spoznáva, a následne spoznané buď prijíma, alebo neprijíma.

Dnes sa však niektoré objektívne skutočnosti relativizujú, čo znamená, že sa nepovažujú za objektívne pravdivé, ale len za subjektívny názor človeka. Napríklad, oblasť morálky či náboženstva. Niekedy badať vyjadrenia typu: "To je tvoja viera, ale každý má v tomto svoju pravdu." Alebo: "To platí pre teba, ale nie pre mňa."

Ak poprieme existenciu pravdy vo všeobecnosti, uvažujme, ako dlho by sme prežili. Predstavme si, že by niekto vyšiel na cestu zo zatvorenými očami a s presvedčením, že "mojou pravdou je, že tu autá nie sú a nič sa mi nestane". Otázka je: je jeho presvedčenie určujúce v tom, ako to nakoniec je a ako to dopadne? Nie, pretože, pravdou je, že na ceste autá sú a pravdepodobne sa stane nehoda.

Ak pravdy niet, potom o svete nie je možné čokoľvek poznať, nie je možné poznať pravdu, lož, dobro, zlo, spravodlivosť, nespravodlivosť. Všetko je len osobné presvedčenie jednotlivca či skupiny ľudí, a nikto nie je bližšie alebo ďalej od pravdy.

Pravda je to, čo korešponduje s realitou. Ak niečo povieme, a je to v súlade s tým, ako to reálne vo svete je, potom je to objektívne pravdivé, a to bez ohľadu na to, či s tým druhí súhlasia, alebo nie. Pravda sa nemení podľa nálad a názorov druhých. 2 + 2 = 4 bez ohľadu na to, koľkí s tým súhlasia.

Príčina toho, prečo sa niektorí snažia relativizovať aj to, čo existuje objektívne, môže byť v snahe o toleranciu. To je pekné, ale prečo by to mal byť dôvod na popretie pravdy? Je možné hovoriť pravdu s úctou a toleranciou voči druhým. Pravda neprestane byť pravdou len preto, lebo ju poprieme.

Samozrejme, existujú subjektívne tvrdenia (relatívne k osobe), ktoré aj správne chápeme ako osobný názor, ktorý môže mať každý svoj, ako napr. ktorá zmrzlina nám chutí, aká farba steny je najlepšia, ktorý futbalový klub máme najradšej, a pod.

Je však možné byť úplným relativistom? Nie. Ak povieme, že pravda neexistuje, že všetko je len vecou osobného názoru, potom sa snažíme tvrdiť niečo pravdivé, čo platí pre všetkých. Čiže sa snažíme povedať o svete niečo objektívne. Z tohto hľadiska tvrdenie "objektívna pravda neexistuje" nie je pravdivé, pretože samotným tvrdením sa snažíme poznamenať niečo objektívne. Takýto relativizmus popiera sám seba, pretože sa snaží poukázať na nejakú objektívnu skutočnosť, konkrétne na to, že objektívnej pravdy niet. Je to podobné, ako keby sme povedali: "vieme, že nič nemôžeme vedieť." Vidíme tam rozpor: ak nič nie je možné vedieť, ako to potom môžeme vedieť?

Niekedy vidíme, že ľudia relativizujú len niektoré oblasti, napr. morálku a náboženstvo, ale absolutizujú iné, napr. vedu. Preto je ľahké náboženské presvedčenie hodiť za hlavu s tým, že "ty si ver čomu chceš, a nechaj druhých, nech si veria, čomu chcú." Samozrejme, každý si môže vybrať, čomu bude veriť. Ale to ešte nehovorí nič o tom, ktoré presvedčenie je pravdivé, a ktoré je nepravdivé. Otázka teda je, či tvoje presvedčenie korešponduje s realitou lepšie, ako to moje.

V úplnom relativizme (subjektivizme) nie je možné žiť, a ani podľa toho nežijeme. Vieme, že niečo jednoducho je pravda a fakt. Napr. to, že teraz čítaš tento text je naozaj pravda, lebo toto tvrdenie je v súlade s tým, čo sa naozaj deje.

Človek so svojou vôľou a intelektom je človekom hľadajúcim pravdu. O tom je aj škola, o tom je častokrát debata, o poznávaní toho, čo je dobré a správne. Ak poprieme skutočnosť objektívnej pravdy, potom v ničom nie je rozdiel, v žiadnych tvrdeniach o svete, ani v morálnych zásadách. Všetko je rovnocenné, a nikto nie je bližšie či ďalej od pravdy. Nikto nemá pravdu, nič nie je pravdivé, a nik sa nemýli, nič nie je klamlivé. Nikto nebude vedieť posúdiť realitu spravodlivosti či ľudskej dôstojnosti, ani toho, čo je dobré, správne a pravdivé. Všetko bude len vecou osobného názoru človeka či spoločnosti.

Dá sa však v tomto myšlienkovom nastavení žiť dobre, správne či spravodlivo? Pretože, ak nič nie je objektívne dobré, správne, pravdivé, či spravodlivé, potom, ako rozlíšime zlo od dobra, nesprávne od správneho, nepravdu od pravdy, alebo nespravodlivosť od spravodlivosti?

Pointa je, že objektívna pravda existuje, a my ju môžeme spoznávať.

Pre viac informácií si vypočuj podcast č. 1 s názvom "Pravda a relativizmus – môže spoločnosť fungovať v režime relativizmu?"


Komentáre

Zverejnenie komentára