Vyžaduje kresťanstvo vieru bez dôkazov?

Časťou námietkou proti kresťanstvu, resp. viere v Boha je, že ide o vieru bez racionálnych dôvodov. Že ide o tzv. slepú vieru. A to, čo čítame v Biblii, v evanjeliu podľa Jána, na prvý pohľad potvrdzuje túto myšlienku.

V 20. kapitole tohto evanjelia čítame: „Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 24-29).

Vari Ježiš pobádal k slepej viere bez dôkazov? Nie. Z tejto state sa nedá tento záver vyvodiť, a to preto, lebo veriť bez videnia a dotyku nie je to isté, ako veriť bez dôkazov. Osobný empirický dôkaz je jeden z typov dôkazov, ale nie je jediný. Ježiš upozornil na to, že Tomášovi mali stačiť dôkazy, ktoré už mal, hlavne svedectvá druhých. Nešlo o to, aby veril bez akéhokoľvek dôvodu.

Ján vnímal svoje evanjelium a list ako adekvátny dôvod pre vieru. Vo svojom liste, v 1 Jn 1, 1-3 píše: “Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.” V evanjeliu podľa Jána čítame tiež toto: “Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene" (Jn 20, 31).

Ku kresťanskej viere patrí zakladať svoje presvedčenie na adekvátnych dôvodoch. Kresťan je povolaný veriť srdcom aj mysľou. Pozrime sa na ďalšie biblické state. 

Sk 1, 1-3: “Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba. Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve.”

Jn 10, 25: “Ježiš im odvetil: "Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca...“

A ešte jedna vec. Zásada, že je racionálne prijať za pravdivé len to, čo sme osobne overili či videli, podkopáva vedu ako racionálnu formu poznávania. Gravitácia, subatomárne častice, historické udalosti, vznik vesmíru, racionálna pochopiteľnosť vesmíru – odmietneme prijať toto všetko len preto, lebo sme to sami nevideli alebo neboli toho svedkami, čiže preto, lebo to nevieme empiricky overiť? Veda samotná vychádza z premís, ktoré nie sú priamo empiricky - vedecky overené.

ZHRNUTIE / ZÁVER: 
  • Kresťanstvo nepobáda k slepej viere bez dôkazov, ale je to viera založená na dôkazoch a dobrých dôvodoch. Kresťan je povolaný nielen veriť, ale aj vedieť, prečo verí a komu uveril. Je povolaný použiť dary, ktoré má, a jedným z darov je schopnosť milovať a poznávať – rozmýšľať.
Pre viac informácií si vypočuj podcast č. 5 s názvom: "Vyžaduje kresťanstvo vieru bez dôkazov?" 

Komentáre

Zverejnenie komentára