Je možné existenciu Boha dokázať?

Keď je reč o dôkazoch v prospech existencie Boha, potrebujeme najprv zvážiť niektoré skutočnosti a pojmy, aby sme mali jasno v tom, o čom hovoríme. Potom dokážeme lepšie zodpovedať otázku, či je možné existenciu Boha dokázať. 

Aké dôkazy máme na mysli?
Stáva sa napríklad to, že ateisti povedia jednoducho: „nie sú žiadne dôkazy“, a tým to podľa nich končí a otázka je vyriešená. Nie je to ale tak jednoduché, pretože, v tejto situácii si treba najprv ujasniť, o akých dôkazoch je reč. To, čo majú na mysli ateisti, keď hovoria o dôkazoch sa môže líšiť od toho, čo majú na mysli teisti, keď hovoria o dôkazoch.

Poznáme rôzne typy dôkazov a spôsoby dokazovania či argumentovania. Je chybou vybrať si len jeden typ dôkazov a ostatné zamietnuť, pretože tým obmedzujeme svoje poznanie. Ak napríklad považujeme empirické, prírodovedecké či experimentálne dôkazy za jediné smerodajné, potom nemôžeme prijať za pravdivé napr. ani metódy historikov, keďže historickú udalosť nevieme zopakovať alebo experimentálne dokázať. 

Našťastie, empirické a experimentálne dokazovanie nie je to jediné. Tam, kde nie je možné použiť prírodovedeckú metódu, môžeme použiť inú. Svoje metódy majú historici, alebo aj detektívi pri dokazovaní, svoje metódy majú aj filozofi, ktorí sa zaoberajú otázkami nespadajúcimi výlučne pod empirické overovanie.

Čiže, poznáme rôzne spôsoby poznávania a dôkazy, ktoré závisia od toho, čo sa skúma. Prírodná veda zaberajúca sa hmotným svetom nerieši nehmotný svet (čiže ani nadprirodzený), takže je chybou myslieť, že ak táto veda nepotvrdí Božiu existenciu, tak Boha niet. Taktiež je chybou z toho vyvodiť, že nie sú žiadne dôkazy. 

Dôkazy sú, len majú iný charakter. V podstate všetko má potenciál byť istým spôsobom dôkazom. V prospech Boha a kresťanstva jestvuje dostatok dôkazov a argumentov. Len preto, lebo nespadajú do obmedzeného okruhu dôkazov, ktoré si niektorí určili, tak to neznamená, že žiadne dôkazy nejestvujú.

Kategoriálna chyba na strane ateistov
Nezhoda môžu vzniknúť aj v predstave o Bohu. Ateisti zvyknú "hádzať" všetky božstvá do jedného vreca v domnienke, že monoteistický Boh je to isté čo mýtické božstvá. Nie je to však celkom tak. Mýtické božstvá sú z tohto sveta a na tomto svete, sú obmedzené, kým klasický filozofický koncept Boha je taký, že ide o absolútne neobmedzené Bytie, ktoré presahuje tento svet, a je prvou nezapríčinenou príčinou všetkého. 

Ateisti sa domnievajú, že ak odmietame mýtické božstvá, rovnako by sme mali odmietnuť aj monoteistického a kresťanského Boha. Avšak, len preto, lebo odmietame niektoré predstavy o Bohu, to neznamená, že musíme odmietnuť všetky tieto predstavy. Len preto, lebo niektoré nie sú správne, to neznamená, že žiadne nie sú správne. 

Kategoriálnou chybou na strane ateistov je aj prípad, ak poukazujú na nedostatok empirických prírodovedeckých dôkazov v prospech Boha. Keďže Boh nespadá výlučne do tejto kategórie, nie je ani potrebné, aby ho bolo možné takýmto spôsobom dokázať. Je teda chybou snažiť sa vtesnať jeho spoznávanie len do týchto metód a iné ignorovať. Boh nie je predmetom vedeckého skúmania v takom zmysle, ako bežné materiálne veci vo svete. 

Musí ísť o nevyvrátiteľný a na 100 % presvedčivý argument?
Keď už teda máme nejaký dôkaz „na stole“, musí to byť niečo, čo je na 100 % presvedčivé pre každého? Nie, nemusí. Kvalita argumentu nezávisí od toho, koho a ako rýchlo ho presvedčí. Ak ateisti povedia, že pre nich predkladané argumenty nie sú postačujúce, to neznamená, že žiadne dobré argumenty neexistujú. Znamená to len, že to pre nich nie je postačujúce.

Viaceré argumenty pre Božiu existenciu majú logickú štruktúru založenú na dedukcii. Ak sú platné premisy, záver z nich vyplýva. Nejde tu o nevyvrátiteľnú 100 % istotu, stále je to ale niečo, čo môžeme prijať a považovať za racionálny úsudok.

Kumulatívna metóda a najlepšie možné vysvetlenie
Mne sa páči prístup v apologetike používajúci „kumulatívnu metódu“. Metódu, ktorú používajú detektívi. Zbierajú indície, dôkazy, fakty, a hľadajú čo najlepšie možné vysvetlenie týchto údajov. Z tohto hľadiska môžeme povedať, že Boh je najlepším vysvetlením faktov o svete, ktoré poznáme. Ide o abdukciu – abduktívne zdôvodňovanie, alebo, inak povedané, o inferenciu vedúcu k najlepšiemu vysvetleniu.

Jeden dôkaz by nedokázal to, čo celok a súbor dôkazov (faktov). Ak ide o kresťanstvo, máme na stole niekoľko faktov, ktoré si vyžadujú vysvetlenie. Či už sú to kozmologické dôkazy (vesmír mal začiatok a má precízne parametre konštánt pre existenciu života), biologické dôkazy (niektorí uvádzajú ako dôkaz istý dizajn v biológii), mentálne dôkazy (existencia vedomia a slobodnej vôle), morálne dôkazy (existencia objektívnych morálnych hodnôt a povinností). Mohli by sme pokračovať a spomenúť aj dôkazy v prospech kresťanstva a Kristovho zmŕtvychvstania, kde sa v podstate tá postupovať podobnou metódou. Argumentov by sa dalo spomenúť aj viac, napr. Tomáš Akvinský poskytol niekoľko filozofických argumentov, toto by malo ale nateraz stačiť. Pointa je taká, že máme fakty, údaje o nás, o živote, o svete, o hlavnej kresťanskej udalosti, a snažíme sa nájsť najlepšie vysvetlenie týchto údajov. Povedať, že „nie sú žiadne dôkazy“ je zavádzajúce a nepresné.

J. Warner Wallace, detektív, sa stal kresťanom po tom, čo skúmal kresťanstvo pomocou metód zo svojej praxe a pomocou tohto spôsobu dokazovania. Predstavme si to tak, že si vytvárame dva zoznamy: fakty a možné vysvetlenia. Aj keď fakty, ktoré zvažujeme a snažíme sa ich vysvetliť, sú pre nás spoločné, môžeme dôjsť k rôznym záverom a vysvetleniam. 

Štandard dokazovania
Niekedy náš štandard či latka, ktorú treba dosiahnuť, aby sme niečomu uverili, môže byť neopodstatnene vysoko. Každý by sme sa mali zamyslieť, aké dôkazy považujeme za kvalitné a presvedčivé? A prečo mám štandard taký, aký mám?

Ak povieme, že nadprirodzené vysvetlenie nejakej udalosti je vždy najmenej pravdepodobné až nemožné, potom je na mieste zamyslieť sa, či tu nejde o zaujatosť. Ak do skúmania Božej existencie ideme s tým, že nič mimo hmotný svet nie je, tak samozrejme, že iné ako prirodzené vysvetlenia zvažovať nebudeme.

Vyžaduje sa tu teda otvorenosť srdca aj mysle. Iný príklad je, keď je latka dokazovania nastavená príliš vysoko. „Uverím, ak by sa mi Boh zjavil a povedal mi, že existuje, alebo, ak by na oblohu napísal veľkými písmenami: Verte vo mňa, existujem!“ Bolo by to síce pekné, ale človek veriaci v to, že existuje iba hmotný svet, by aj toto mohol zamietnuť a nájsť iné, prirodzené vysvetlenie. Možno by len povedal: "Asi som mal halucinácie."

Okrem toho, prečo nebrať do úvahy dôkazy, ktoré už máme? Prečo by tieto nemali byť dostatočné? Možno sú, len nie pre každého, a to môže mať rôzne dôvody.

Čo ak mám stále nejasnosti alebo nezodpovedané otázky?
Nikdy na tomto svete nebudeme vedieť všetko. Je v poriadku, ak máme isté nejasnosti alebo nezodpovedané otázky. Je to súčasťou hľadania pravdy. Napriek tomu môžeme spraviť rozumné rozhodnutie. Keď ide o teizmus, ak máme dostatok dobrých dôvodov veriť v Boha, môžeme toto rozhodnutie urobiť aj napriek tomu, že máme v niečom nejasnosti alebo na niečo nevieme odpovedať.

Predstav si život, kedy by sme museli mať vždy 100 % vo všetkom, aby sme spravili rozhodnutie. Žijeme tak? A dalo by sa tak vôbec žiť? Každý z nás robí bežne "krok" viery a dôvery v rôznych oblastiach života, a to aj v prípade, že pre dané rozhodnutie a presvedčenie máme dobré dôkazy a dôvody.

ZHRNUTIE: 

  • Potrebujeme si ujasniť, o akých dôkazoch je reč. Poznáme rôzne druhy dôkazov a spôsoby dokazovania.
  • Ateisti sa dopúšťajú kategoriálnej chyby, ak chcú prírodovedecký dôkaz Boha, ktorý nespadá výhradne do tejto materiálnej (prirodzenej) sféry. On má nadprirodzenú podstatu.
  • Chyby sa dopúšťajú ateisti tiež vtedy, keď stotožňujú všetky predstavy o Bohu a božstvách, pričom nejde o to isté. Mýtické božstvá nie sú to isté čo Boh klasického teizmu.
  • To, že argument nepresvedčí všetkých neznamená, že nejde o dobrý argument, na ktorom je možné rozumne založiť svoje presvedčenie.
  • V prospech Božej existencie je možné použiť abduktívne usudzovanie, čo znamená, že sa hľadá najlepšie možné vysvetlenie faktov a údajov o svete, ktoré poznáme. Z tohto hľadiska je Boh najlepším vysvetlením toho, čo poznáme. Nejde o zapĺňanie medzier v našom poznaní, ale o vysvetlenie toho, čo už vieme. Nejde o „Boha medzier“.
  • Každý si môže položiť otázku, aký je jeho štandard dokazovania, kedy začne považovať dané stanovisko za racionálne. Je tu riziko, že naša zaujatosť ovplyvní to, ako bude náš štandard na dokazovanie nastavený.
  • Nevadí, ak máme nejaké nezodpovedané otázky. Stále môžeme spraviť rozumné rozhodnutie na základe dôvodov, ktoré už máme.

Pre viac informácií si vypočuj podcasty č. 24 a 25 s názvom "Je možné existenciu Boha dokázať?".

Komentáre

Zverejnenie komentára